Galileo Galilei

Upraviť odkazy
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Galileo Galilei
rod. Galileo di Vincenzo Bonaiuti de' Galilei[1]
Portrét z roku 1636
Portrét z roku 1636
Dielo
Známy vďakaAnalytická mechanika, heliocentrizmus, kinematika, pozorovateľská astronómia
Vedecké pôsobenieAstronómia, fyzika, inžinierstvo, filozofia prírody, matematika
Alma materUniverzita v Pise
ŠkolaUniverzita v Pise
Padovská univerzita
Významní študentiBenedetto Castelli
Mario Guiducci
Vincenzo Viviani
Osobné informácie
Narodenie15. február 1564
Pisa, Florentské vojvodstvo
Úmrtie8. január 1642 (77 rokov)
Arcetri, Toskánske veľkovojvodstvo
PodpisGalileo Galilei, podpis (z wikidata)
Odkazy
Projekt
Guttenberg		Galileo Galilei
(plné texty diel autora)
Spolupracuj na CommonsGalileo Galilei
(multimediálne súbory na commons)

Galileo di Vincenzo Bonaiuti de' Galilei (* 15. február 1564, Pisa, Florentské vojvodstvo (dnes Taliansko) – † 8. január 1642, Arcetri, Toskánske veľkovojvodstvo (dnes Taliansko)), bežne označovaný ako Galileo Galilei alebo jednoducho Galileo, bol taliansky astronóm, fyzik a inžinier, niekedy označovaný ako polyhistor. Narodil sa v meste Pisa, ktoré bolo vtedy súčasťou Florentského vojvodstva.[2] Je označovaný za otca pozorovateľskej astronómie,[3] klasickej fyziky modernej doby,[4] vedeckej metódy[5] a modernej vedy.[6]

Skúmal rýchlosť a pohyb, gravitáciu a voľný pád, princíp relativity, zotrvačnosť, pohyb projektilov a zaoberal sa aj aplikovanou vedou a technikou, keď opísal vlastnosti kyvadla a „hydrostatických váh“. Bol jedným z prvých renesančných vývojárov termoskopu[7] a vynálezcom rôznych vojenských kompasov a používal ďalekohľad na vedecké pozorovanie nebeských objektov. Vylepšeným ďalekohľadom, ktorý zostrojil, pozoroval hviezdy Mliečnej cesty, fázy Venuše, štyri najväčšie mesiace Jupitera, prstence Saturna, mesačné krátery a slnečné škvrny. Zostrojil aj prvý mikroskop.

Galileo, obhajujúci Kopernikov heliocentrizmus, sa stretol s odporom katolíckej cirkvi a niektorých astronómov. V roku 1615 túto záležitosť vyšetrovala rímska inkvizícia, ktorá dospela k záveru, že heliocentrizmus je hlúpy, absurdný a kacírsky, pretože odporuje Ptolemaiovmu systému.[8][9][10]

Neskôr obhajoval svoje názory v Dialógu o dvoch hlavných svetových sústavách (1632), ktorý sa zdal byť útokom na pápeža Urbana VIII., čím si znepriatelil pápeža aj jezuitov, ktorí ho dovtedy podporovali.[8] Inkvizícia ho súdila, uznala ho za „prudko podozrivého z kacírstva“ a prinútila ho stiahnuť sa. Zvyšok života strávil v domácom väzení.[11][12] Počas tohto obdobia napísal Dve nové vedy (1638), ktoré sa týkali najmä kinematiky a pevnosti materiálov a zhrnuli prácu, ktorú vykonal približne štyridsať rokov predtým.[13]

Raný život a roina[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 15. februára 1564 v Pise (vtedy súčasť Florentského vojvodstva) ako prvé zo šiestich detí Vincenza Galileia, lutnistu, skladateľa a hudobného teoretika, a Giulie Ammannatiovej, ktorí sa zosobášili v roku 1562. Galileo sa stal vynikajúcim lutnistom a od svojho otca sa skoro naučil skepticizmu voči uznávaným autoritám.[14]

Traja z piatich Galileových súrodencov prežili detstvo. Najmladší Michelangelo (alebo Michelagnolo) sa tiež stal lutnistom a skladateľom, ktorý zvyšoval Galileove finančné bremeno po zvyšok jeho života.[15] Michelangelo nebol schopný prispieť svojím podielom na otcom sľúbené veno ich švagrom, ktorí sa neskôr pokúšali vymáhať dlžné platby súdnou cestou. Michelangelo si tiež občas musel od Galilea požičiavať finančné prostriedky na podporu svojich hudobných aktivít a výletov. Toto finančné zaťaženie mohlo prispieť k Galileovmu skorému želaniu vyvíjať vynálezy, ktoré by mu priniesli ďalší príjem.[16]

Keď mal Galileo Galilei osem rokov, jeho rodina sa presťahovala do Florencie, ale na dva roky zostal v opatere Muzia Tedaldiho. Keď mal desať rokov, odišiel z Pisy za svojou rodinou do Florencie, kde sa mu venoval Jacopo Borghini. V rokoch 1575 až 1578 sa vzdelával, najmä v logike, v opátstve Vallombrosa, asi 30 km juhovýchodne od Florencie.[17][18]

Meno[upraviť | upraviť zdroj]

Galileo mal tendenciu označovať sa len svojím menom. V tom čase boli priezviská v Taliansku nepovinné a jeho krstné meno malo rovnaký pôvod ako jeho pôvodné priezvisko Galilei. Jeho krstné aj rodinné meno napokon pochádza od predka Galilea Bonaiutiho, významného lekára, profesora a politika vo Florencii v 15. storočí.[19] Galileo Bonaiuti bol pochovaný v tom istom kostole, v bazilike Santa Croce vo Florencii, kde bol približne o 200 rokov neskôr pochovaný aj Galileo Galilei.[20]

Ak sa označoval viac ako jedným menom, niekedy to bolo Galileo Galilei Linceo, čo bol odkaz na to, že bol členom Accademia dei Lincei, elitnej pro-vedeckej organizácie v Taliansku. V toskánskych rodinách v polovici šestnásteho storočia bolo bežné pomenovať najstaršieho syna podľa priezviska rodičov.[21] Preto Galileo Galilei nemusel byť nevyhnutne pomenovaný po svojom predkovi Galileovi Bonaiuti. Talianske mužské meno „Galileo“ (a odtiaľ priezvisko „Galilei“) pochádza z latinského „Galilaeus“, čo znamená „z Galiley“, biblicky významnej oblasti v severnom Izraeli.[22][19] Kvôli tomuto regiónu sa v staroveku (najmä za cisára Juliána) používalo prídavné meno galilaios (grécky Γαλιλαῖος, latinsky Galilaeus, taliansky Galileo), čo znamená „galilejský“, na označenie Krista a jeho nasledovníkov.[23]

Biblické korene Galileiho mena a priezviska sa mali stať predmetom slávnej slovnej hračky.[24] V roku 1614, počas Galileovej aféry, jeden z Galileových odporcov, dominikánsky kňaz Tommaso Caccini, predniesol proti Galileovi kontroverznú a vplyvnú kázeň. V nej si dal záležať na tom, aby citoval Skutky apoštolov 1, 11: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“ (v latinskej verzii, ktorá sa nachádza vo Vulgáte: Viri Galilaei, quid statis aspicientes in caelum?).[25]

Deti[upraviť | upraviť zdroj]

Portrét pravdepodobne Galileovej staršej dcéry Virginie, ktorá bola svojmu otcovi mimoriadne oddaná.

Napriek tomu, že Galileo bol skutočne zbožný katolík, splodil s Marinou Gambovou tri nemanželské deti. Mali dve dcéry, Virginiu (nar. 1600) a Liviu (nar. 1601), a syna Vincenza (nar. 1606).[26]

Kvôli ich nemanželskému narodeniu považoval Galileo dievčatá za nevydateľné, ak predstavovali problémy s neúnosne drahou výživou alebo venom, čo by bolo podobné predchádzajúcim rozsiahlym finančným problémom Galilea s jeho dvoma sestrami.[27] Ich jedinou dôstojnou alternatívou bol rehoľný život. Obe dievčatá boli prijaté do kláštora San Matteo v Arcetri a zostali tam až do konca života.[28]

Virgínia po vstupe do kláštora prijala meno Mária Celeste. Zomrela 2. apríla 1634 a je pochovaná spolu s Galileom v Bazilike Santa Croce vo Florencii. Livia prijala meno sestra Arcangela a väčšinu svojho života bola chorá. Vincenzo bol neskôr legitimizovaný ako Galileov zákonný dedič a oženil sa so Sestíliou Bocchineri.

Kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

12. novembra 1589 ho prijali do prednášateľského zboru univerzity v Pise. Medzi učiteľmi nebol veľmi obľúbený. 26. septembra 1598 prestúpil do Padovy. Tu na jeho prednášky, najčastejšie o geometrii, chodilo okolo 2 000 poslucháčov. Galileo objavil rozpory v Aristotelovej fyzike. Súhlasil s Kopernikovým učením, ale vtedy si ešte netrúfal verejne vystúpiť na jeho obranu. Až v roku 1597 poslal list Keplerovi, v ktorom sa priznáva k svojmu kopernikovskému zmýšľaniu. Kepler to pochopil tak, že nemá kde vydávať svoje diela, navrhol mu Nemecko a ponuku, aby spolu robili pozorovania. Galileo na list od Keplera odpovedal až po 12 rokoch, pretože sa bál cirkvi.

Rok 1606 bol pre Galilea významný – predĺžili mu pôsobenie na univerzite v Padove a dal po prvýkrát uverejniť svoju prácu o „geometrickom a vojenskom kružidle“, ktoré sa stalo dôležitým prístrojom pre inžinierov. Skonštruoval ho už okolo roku 1597. Pri návšteve Benátok sa dozvedel, že niekto vynašiel prístroj, ktorý zväčšuje vzdialené predmety, takže sa dajú pozorovať. Dozvedel sa však o ňom iba, že je to „rúrka s dvoma šošovkami“. Nevie sa, kto a kedy ho vynašiel.

Roku 1606 Galilei skonštruoval ďalekohľad a na vrchu zvonice sv. Marka v Benátkach ho v noci zo 6. na 7. januára ukázal skupine benátskych patricijov jeho vlastnosti a použitie. Galileiho ďalekohľad približoval trikrát a plošne zväčšoval deväťkrát. Neskôr sa mu podarilo zostrojiť oveľa účinnejší ďalekohľad, ktorý zväčšoval viac než šesťdesiatkrát. Tento ďalekohľad daroval britskej vláde, ktorá ho využívala hlavne na skoré spozorovanie nepriateľa. Po tomto vynáleze bol menovaný doživotne za profesora na Univerzite v Padove, kde pôsobil a výrazne mu zvýšili plat.

Ďalekohľad[upraviť | upraviť zdroj]

Galileove náčrty Saturna. Galileo pôvodne považoval prstence za veľké mesiace.

Galilei zameral svoj ďalekohľad na hviezdnu oblohu, a tak odhalil ľudstvu viac právd z nebeskej mechaniky než celé stáročia predtým. Dovtedy sa všetky teórie o vesmíre opierali len o pozorovanie voľným okom a o všeobecné filozofické úvahy. Galilei pomocou ďalekohľadu ukázal majestátnosť sveta, ktorý nás obklopuje.

V roku 1609 zostrojil ďalekohľad s objektívom priemeru 37 mm a s ohniskovou vzdialenosťou 980 mm. Okulár sa nezachoval, ale podľa zachovaných náčrtov mal mať priemer 22 mm a ohniskovú vzdialenosť 50 mm. Takýto ďalekohľad by mu poskytol 19,6-násobné zväčšenie[29], ale rozlišovaciu schopnosť najviac 3,2".[30] Napriek vhodnej pozícii Saturna (v roku 1610 podobnej ako bude v roku 2022) tento ďalekohľad ešte nedovolil Galileovi zreteľne rozoznať prstence, ktoré považoval za veľké mesiace.

Prvý rozoznal hviezdy na Mliečnej ceste, ktorá sa javila voľnému oku len ako bledý pás. Pri pozorovaní ďalekohľadom sa ukázalo, že je to nesmierne množstvo hviezd. Začiatkom roku 1610 objavil štyri Jupiterove mesiace. Svoje prvé astronomické objavy uverejnil roku 1610 po latinsky v spise Hviezdny posol (Sidereus nuntius), lebo latinčinu v tých časoch používali ako oficiálny jazyk vo vede. Neskoršie hlavné diela písal po taliansky. Publikácia vzbudila veľký obdiv medzi vtedajšími učencami, ale súčasne bola aj príčinou útokov zo strany jeho neprajníkov. Zhotovil preto väčší počet menších ďalekohľadov, ktoré poslal významným osobnostiam, aby sa sami presvedčili o pravdivosti jeho pozorovaní.

Astronómia[upraviť | upraviť zdroj]

Roku 1610 Galilei prijal ponuku vládcu Toskánskej republiky Cosima II. z rodu Mediciovcov a bol menovaný „prvým matematikom a filozofom vojvodcu toskánskeho“ vo Florencii.

Pozoroval slnečné škvrny. Z pohybu slnečných škvŕn usúdil, že Slnko sa otáča okolo vlastnej osi. Objavil fázy Venuše, ktoré svedčili, že Venuša obieha približne po kruhovej dráhe okolo Slnka a že rovnako ako Zem a Mesiac nevydáva vlastné svetlo, ale iba odráža svetlo slnečné. Prvý pozoroval na Saturne záhadné výstupky.

Galilei nielenže objavoval nové a neznáme javy, ale ich aj využíval pre praktické ciele, napríklad pre námornú navigáciu. Jeho astronomické pozorovania boli veľmi užitočné pri zostavovaní tabuliek pre námornú plavbu.

Keď roku 1611 podnikol cestu do Ríma, aby tam ukázal niektorým vedcom a kardinálom svoje objavy na oblohe, získal si tam mnoho priateľov a priaznivcov. Aj z radov jezuitov sa k nemu hlásili matematici, ako napr. Clavius. Galilei sa rozhodol vydať na cestu do Ríma a vzdať poctu novej hlave kresťanstva s tajnou nádejou, že dosiahne nejakú úľavu vo veci protikopernikových uznesení. V apríli v roku 1624 pricestoval do Ríma, kde ho pápež prívetivo prijal. Mal s ním a s vplyvnými kardinálmi viac porád. Keď však odchádzal z Ríma, musel si priznať, že ciele, ktoré sledoval, nedosiahol.

Mechanika[upraviť | upraviť zdroj]

Znovu sa zahĺbil do svojich štúdií a pokusov. Skúmal napríklad zákony pohybu kvapalín a pokračoval v prácach týkajúcich sa morských prílivov a odlivov. Usiloval sa vysvetliť tento jav otáčavým pohybom Zeme.

Roku 1632 Galilei vydal svoj slávny spis Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách. Vo forme rozhovoru vystupujú tu tri osoby: Salviati, kopernikovec, ktorý s ohľaduplným pokojom zdoláva silou myšlienkových pochodov protivníka; Simplicius, učenec školy Aristotelovej v rozhovore podlieha toľkokrát, koľkokrát vyvoláva diskusiu. Tretia osoba, Sagredo, je veselý účastník a svedok rozhovoru, ktorý má radosť z osvojenia si niektorých nových názorov.

Toto dielo, okrem svojho veľkého významu v histórii astronómie, zohralo dôležitú úlohu aj v mechanike. V Dialógu Galilei rozvinul myšlienky kinematiky, s ktorými sa zaoberal ešte v Padove. Definoval pojem rýchlosti a zrýchlenia. Pri hľadaní zákonov voľného pádu sa opieral o zákon zotrvačnosti, ktorý neskôr formuloval Isaac Newton. Rozoberá problém skladania pohybov a prvý formuluje myšlienku relatívnosti pohybov. Postrehol napríklad, že guľa, ktorú vypustí rýchlo pohybujúci sa jazdec, podrží si rýchlosť jazdca a súčasne padá k zemi. Pri štúdiu pohybu telies na plávajúcej lodi a na lodi, ktorá pokojne kotví, prišiel Galilei k záveru, že mechanické deje prebiehajú úplne rovnako v nehybnej sústave a v sústave pohybujúcej sa rovnomerne priamočiaro.

Píše: Ak je pohyb lode rovnomerný, priamočiary, nepozorujete nijaké zmeny na javoch a ani podľa jedného z nich nebudete môcť súdiť, či sa loď pohybuje, alebo stojí na mieste. Ak skočíte, doskočíte do rovnakej vzdialenosti na podlahe, ako keby bola loď v pokoji, t. j. neskočíte ďalej, ak ste skočili proti smeru pohybu lode, aj keď sa loď pohybuje veľmi rýchlo; hoci kým sa vznášate vo vzduchu, podlaha pod vami uteká v opačnom smere. Ak hodíte niečo svojmu priateľovi, nebudete musieť hádzať väčšou silou, ak on bude vpredu a vy vzadu, než v prípade, že by ste stáli obrátene. Kvapky z džbána s vodou, ktorý je upevnený na povale kabíny, budú padať zvisle dolu a ani jedna z nich nepadne k zadnej časti lode, hoci zatiaľ, čo je kvapka vo vzduchu, loď ide dopredu. Muchy budú lietať všetkými smermi a nezhluknú sa k zadnej časti lode, pretože by mali byť unavené sledovaním rýchleho pohybu lode.

Tento takzvaný Galileiho princíp relativity je jedným zo základných princípov klasickej, nerelativistickej mechaniky, t. j. mechaniky, ktorá skúma pohyby telies s rýchlosťami malými v porovnaní s rýchlosťou svetla vo vákuu.

V práci vyvracia dôvody pre udržanie geocentrického názoru jasným štýlom, ktorý je preňho charakteristický. Zdôrazňuje, že Zem nie je nič viac než ostatné planéty. Podporuje hypotézu Kopernikovu, podľa ktorej Zem spolu s ostatnými planétami krúži okolo Slnka. Okrem tohto Dialóg obsahuje štúdie o prílivoch a odlivoch mora, a pýta sa, či by sa nedali vysvetliť, ak pripustíme otáčanie Zeme.

Inkvizícia[upraviť | upraviť zdroj]

Dialóg bol pred vydaním schválený rímskou cenzúrou po malých zmenách, na ktoré Galilei ochotne pristal. Uverejnenie diela vyvolalo na jednej strane veľké nadšenie a na druhej strane však závisť a zlosť. Proti Galileiho práci sa ostro postavil istý filozof Chiaramonti z Pisy. Neprajníci sa usilovali znepriateliť pápeža s Galileim. Presvedčili pápeža, že v Dialógu má Galilei pod Simpliciom na mysli samého pápeža. Účinok sa dostavil. Kníhtlačiarovi vo Florencii došlo vyrozumenie, aby zastavil predaj a Galileimu, aby ďalšie výtlačky Dialógu nerozširoval. Florentínsky inkvizítor povolal Galileiho pred inkvizíciu do Ríma na vyšetrovanie.

Po takmer trojmesačnom súdnom procese v roku 1633 musel 22. júna 1633[31] sedemdesiatročný Galilei odvolať svoje učenie. Dialóg bol zakázaný a o rok neskoršie ho dali aj na zoznam zakázanej literatúry. Autora odsúdili do väzenia. Trest mu však zmiernili na nútený pobyt. Mohol sa zdržiavať iba na určených miestach. Po odsúdení ešte krátko býval v mediciovskej vile, v sídle toskánskeho vyslanca pri pápežovom dvore. Na žiadosť bývať v blízkosti Florencie, dovolili sa mu presťahovať do Sieny, do arcibiskupovho paláca. Od decembra 1633 mu dovolili vrátiť sa do Arcetri do domu kde už predtým býval. Konečne až roku 1638 sa mohol presťahovať do svojho domu vo Florencii, nesmel sa však stýkať s osobami, ktoré boli podozrivé, že sú prívržencami Kopernikovej náuky.

Legenda hovorí, že Galilei po odprisahaní vyhlásil: „A predsa sa točí!“ (Eppur si muove!). Podľa Gina Loriu ide o domnelý výrok, ktorý by mal vystihnúť Galileiho nezlomnosť. Galilei hľadá útechu v ďalšom vedeckom bádaní. Koncom roku 1636 dokončuje svoje druhé hlavné dielo Rozhovory a matematické dôkazy o dvoch nových vedách, o mechanike a pohybe telies (Discorsi). Dielo vyšlo v Holandsku v Leidene v roku 1638. Rozhovory obsahujú náuku o pevnosti telies. Galilei tu odvodil základné poznatky o pevnosti tyčí v ťahu, uviedol zákony o páke, zákony o pevnosti hranolovitých a valcovitých tyčí pri rôznom zaťažení. Pevnosť telies vysvetľoval nesprávne silou vákua, ktorá stláča telesá. Prvý meral mernú tiaž vzduchu.

V druhej časti Rozhovorov sú výsledky jeho bádania o pohybe, ktorými sa zaoberal od mladosti. Na základe experimentálneho výskumu urobil tu hlbokú analýzu priamočiareho rovnomerne zrýchleného pohybu a stanovil jeho zákony. Dokázal, že voľný pád a pohyb telesa po naklonenej rovine sú pohyby rovnomerne zrýchlené. Zistil, že zrýchlenie na naklonenej rovine závisí len od uhla, ktorý zviera naklonená rovina s vodorovnou rovinou, a konečná rýchlosť, tak ako aj pri voľnom páde, závisí od výšky začiatočnej polohy telesa. Časové intervaly meral množstvom vytečenej vody z nádoby, pretože vtedy ešte nebolo spoľahlivých hodín. Konkrétne si všimol, že ak mal dve naklonené roviny a ak spúšťal z jednej guľôčku, tak guľôčka vyšla do rovnakej výšky a prešla rovnakú vzdialenosť v prípade, že bola rovnako naklonená ako prvá. Ale v prípade, že druhá bola menej naklonená, tam guľôčka prešla síce dlhšiu dráhu, ale tiež len do rovnakej výšky. Po dlhom uvažovaní dospel k záveru, že ak by druhá naklonená rovina bola vodorovná, tak by sa jej pohyb nikdy neskončil. [32]

V tomto diele rozoberá vrhy ako pohyby zložené z pohybu priamočiareho, rovnomerného a z voľného pádu. Prvý v histórii rozpracoval teóriu kyvadiel. Ako sa už spomenulo, dokázal, že doba kyvu pri malých výchylkách nezávisí od amplitúdy. Galilei tiež prvý skúmal vplyv trenia na pohyb telies. V Rozhovoroch pojednáva aj o akustike. Objavil, že výšku tónu určuje frekvencia. Aj dôkaz o počte kmitov struny, závisiaci od jej dĺžky, napätia a hrúbky, patrí jemu. Ďalej zistil a vysvetlil budenie tónov rezonanciou a poznal osobitné vlastnosti stojatého vlnenia. Toto vlnenie skúmal na povrchu vody v nádobe, ktorú uviedol trením do chvenia.

Kyvadlo použil na meranie času. Navrhol kyvadlové hodiny, ktoré zostrojil pod jeho vedením syn Vincenzo. Kyvadlové hodiny nezávisle od Galileiho zostrojil aj Huygens.

Staroba[upraviť | upraviť zdroj]

Galileiho hrob v bazilike Santa Croce vo Florencii.

V starobe Galilei oslepol na ľavé oko a o niekoľko mesiacov aj na druhé. Tiež sluch mu vypovedal službu. Napriek týmto ťažkostiam ďalej premýšľal o fyzikálnych problémoch. Roku 1638 napísal o sebe toto: „Vo svojej temnote hĺbam raz o tom, raz o inom predmete prírody a nikdy nemôžem upokojiť svoju neúnavnú hlavu, aj keď si to veľmi želám. Táto ustavičná činnosť ducha ma okráda takmer o všetok spánok.“ Jeho zdravotný stav bol čoraz horší. Úplne oslepol a smrť jeho dcéry Marie Celesty v roku 1634 znamenala aj stratu posledného zdroja podpory. Napriek rozsudku sa však nikdy nevzdal vedeckej práce. Galileo zomrel 8. januára 1642 v Arcetri. Dcéra, ktorá zahynula počas jeho života sa volala Virginia a druhá dcéra Livia.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Osobnosťou o niečo málo staršieho Keplerovho súčasníka Galilea Galileiho sa uzatvára prvé veľké obdobie definitívneho prerodu špekulatívnej, o aristotelizmus sa opierajúcej prírodnej filozofie, ktorá uvažovala v pojmoch kvalít, na modernú vedu o prírode, ktorá kvantifikujúcimi postupmi vyjadruje dynamické zmeny stavu.

Galileiho princíp relativity[upraviť | upraviť zdroj]

Princíp relativity zaviedol do modernej fyziky Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileiho transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Predpokladal euklidovskú geometriu priestoru a plynutie času rovnaké pre všetkých pozorovateľov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Skúšač mincí
  • O miestnom pohybe (rozprava)
  • Hviezdny posol – 1610
  • Poznámky o kopernikovskom náhľade – 1615
  • Hodnotiteľ (Il Saggiatore) – 1623[33][34]
  • Dialóg o dvoch systémoch sveta, ptolemaiovskom a kopernikovskom – 1632
  • Rozpravy a matematické dôkazy o dvoch nových odvetviach vedy, týkajúce sa mechaniky a miestnych pohybov – 1639

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Galileo Galilei na anglickej Wikipédii.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Science: The Definitive Visual Guide. United Kingdom : DK Publishing, 2009. Dostupné online. ISBN 978-0-7566-6490-9. S. 83. (po anglicky)
  2. ↑ MODINOS, Antonis. From Aristotle to Schrödinger: The Curiosity of Physics. [s.l.] : Springer International Publishing, 2013-10-15. Dostupné online. ISBN 978-3-319-00749-6. S. 43. (po anglicky)
  3. ↑ SINGER, Charles. A Short History of Science to the Nineteenth Century. [s.l.] : Clarendon Press, 1941. Google-Books-ID: mPIgAAAAMAAJ. Dostupné online. S. 217. (po anglicky)
  4. ↑ WHITEHOUSE, David. Renaissance genius : Galileo Galilei & his legacy to modern science. [s.l.] : New York, NY : Sterling, 2009. Dostupné online. ISBN 978-1-4027-6977-1.
  5. ↑ KING, Preston T.. Thomas Hobbes: Critical Assessments. [s.l.] : Taylor & Francis, 1993. Google-Books-ID: Fp3UvaGcjuMC. Dostupné online. ISBN 978-0-415-08081-1. S. 59. (po anglicky)
  6. ↑ DISRAELI, Isaac. Curiosities of Literature: First series. [s.l.] : W. Pearson & Company, 1835. Google-Books-ID: NritrTGxJRYC. Dostupné online. (po anglicky)
  7. ↑ Galileo Engineer. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. DOI:10.1007/978-90-481-8645-7 S. 160. (po anglicky)
  8. ↑ a b HANNAM, James. God's Philosophers: How the Medieval World Laid the Foundations of Modern Science. [s.l.] : Icon Books, 2009. Google-Books-ID: insoAQAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-1-84831-070-4. S. 329-344. (po anglicky)
  9. ↑ SHARRATT, Michael. Galileo: Decisive Innovator. [s.l.] : Cambridge University Press, 1996-04-11. Google-Books-ID: rB0rHzrpJOMC. Dostupné online. ISBN 978-0-521-56671-1. S. 127-131. (po anglicky)
  10. ↑ FINOCCHIARO, Maurice A.. Defending Copernicus and Galileo: Critical Reasoning in the Two Affairs. [s.l.] : Springer Science & Business Media, 2010-01-15. Google-Books-ID: mY3WG5NpjEgC. Dostupné online. ISBN 978-90-481-3201-0. S. 74. (po anglicky)
  11. ↑ GALILEI, Galileo; FINOCCHIARO, Maurice A.. Galileo on the World Systems: A New Abridged Translation and Guide. [s.l.] : University of California Press, 1997-05-25. Google-Books-ID: Ia8wDwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-520-20646-5. S. 47. (po anglicky)
  12. ↑ HILLIAM, Rachel. Galileo Galilei: Father of Modern Science. [s.l.] : The Rosen Publishing Group, Inc, 2004-12-15. Google-Books-ID: KBKSyHOLzZAC. Dostupné online. ISBN 978-1-4042-0314-3. S. 96. (po anglicky)
  13. ↑ CARNEY, Jo. Renaissance and Reformation, 1500-1620: A Biographical Dictionary. [s.l.] : Bloomsbury Academic, 2001. Google-Books-ID: 4TBFjimrHtQC. Dostupné online. ISBN 978-0-313-30574-0. (po anglicky)
  14. ↑ GRIBBIN, John. The fellowship : Gilbert, Bacon, Harvey, Wren, Newton, and the story of a scientific revolution. [s.l.] : Woodstock, NY : Overlook Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-59020-026-1. S. 26.
  15. ↑ GRIBBIN, John. The fellowship : Gilbert, Bacon, Harvey, Wren, Newton, and the story of a scientific revolution. [s.l.] : Woodstock, NY : Overlook Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-59020-026-1. S. 30.
  16. ↑ GRIBBIN, John. The fellowship : Gilbert, Bacon, Harvey, Wren, Newton, and the story of a scientific revolution. [s.l.] : Woodstock, NY : Overlook Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-59020-026-1. S. 31.
  17. ↑ GRIBBIN, John. Science: A History. [s.l.] : Penguin Books Limited, 2009-08-27. Dostupné online. ISBN 978-0-14-104222-0. S. 107. (po anglicky)
  18. ↑ GILBERT, Neal Ward. Galileo and the School of Padua. Journal of the History of Philosophy, 1963, roč. 1, čís. 2, s. 223–231. Dostupné online [cit. 2024-05-29]. ISSN 1538-4586.
  19. ↑ a b Galileo's Daughter. [s.l.] : [s.n.], 2024-05-19. Page Version ID: 1224560738. Dostupné online. S. 16. (po anglicky)
  20. ↑ DOAK, Robin S.. Galileo: Astronomer and Physicist. [s.l.] : Capstone, 2005. Google-Books-ID: cyu9WGoams4C. Dostupné online. ISBN 978-0-7565-0813-5. S. 89. (po anglicky)
  21. ↑ Galileo's Daughter. [s.l.] : [s.n.], 2024-05-19. Page Version ID: 1224560738. Dostupné online. S. 13. (po anglicky)
  22. ↑ WHITNEY, William Dwight. The Century Dictionary and Cyclopedia, Vol. 3 of 10: A Work of Universal Reference in All Departments of Knowledge With a New Atlas of the World. [s.l.] : Forgotten Books, 2018-08-24. Dostupné online. ISBN 978-0-365-20173-1. (English)
  23. ↑ Against the Galileans. [s.l.] : [s.n.], 2024-02-19. Page Version ID: 1208934675. Dostupné online. (po anglicky)
  24. ↑ FINOCCHIARO, Maurice A.. The Galileo Affair: A Documentary History. [s.l.] : University of California Press, 1989-05-19. Google-Books-ID: wKCZFJuMCaQC. Dostupné online. ISBN 978-0-520-06662-5. S. 300, 330. (po anglicky)
  25. ↑ Galileo Galilei - When the World Stood Still. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. DOI:10.1007/b138551 S. 89-91. (po anglicky)
  26. ↑ ROSEN, Joe. Encyclopedia of physical science. [s.l.] : New York : Facts On File, 2010. Dostupné online. ISBN 978-0-8160-7011-4. S. 268.
  27. ↑ GRIBBIN, John. The fellowship : Gilbert, Bacon, Harvey, Wren, Newton, and the story of a scientific revolution. [s.l.] : Woodstock, NY : Overlook Press, 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-59020-026-1. S. 42.
  28. ↑ Galileo's Daughter. [s.l.] : [s.n.], 2024-05-19. Page Version ID: 1224560738. Dostupné online. S. 5. (po anglicky)
  29. ↑ stránky o G. ďalekohľade - anglicky: http://www.telescope1609.com/galileo.htm
  30. ↑ stránky SZAA - slovensky: http://old.szaa.org/index.php/Navody/Navody/ww.html
  31. ↑ POD, History. 22nd June 1633: Galileo forced to recant his belief in heliocentrism [online]. www.historypod.net, [cit. 2018-06-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  32. ↑ GOODSTEIN, GOODSTEINOVÁ, David L., Judith R.. Feynmamnova stratená prednáška Pohyb planét okolo Slnka. ARIMES, Bratislava : ENIGMA PUBLISHING s.r.o., 2011. ISBN 978-800-8133-005-6 Chybné ISBN. S. 38.
  33. ↑ TERAZ.SK. Pred 385 rokmi Galileo Galilei stál pred inkvizičným súdom [online]. TERAZ.sk, 2018-06-22, [cit. 2024-02-15]. Dostupné online.
  34. ↑ GOMEZ-MARIN, Alex. Galileo’s comet rebuttal The Assayer Galileo Galilei 1623. Science, 2023-10-13, roč. 382, čís. 6667, s. 162–162. Dostupné online [cit. 2024-02-15]. ISSN 0036-8075. DOI: 10.1126/science.adk9425. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Portal Fyzikálny portál
Astronomický portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Galileo_Galilei&oldid=7858093“